With you - 23.časť

Utekal ku mne a objal ma.

„Tak rád ťa vidím!“ povedal a usmial sa na mňa. Rada som ho videla. Znova ma oblial ten príjemný pocit aký som mala keď osm bola s ním, ale taký bratský. Cítila som sa akokeby som bola s bratom.

„Maja?“ vykukol spoza rohu Liam a tiež ma skoro zadusil. Zaním sa ponáhľali Louis a Harry. Cítila som sa trocha čudne, no boli radi že ma vidia.

„Hej chalani! Paul sa po vás zháňa! Kde trčíte?“vybehol spoza rohu Niall a mne sa zastavilo srdce. Tie jeho oči, úsmev, proste celý on. Znova som sa cítila ako keby som sa mala rútiť k zemi. Chcela som sa mu hodiť okolo krku. Keď ma zbadal, úsmev sa mu vytratil z tváre. Cvílu na mňa zízal a trocha na mňa zazrel. Ten môj moment vzrušenia sa vytratil a ja som sa už necítila príjemne. Stále na mňa zízal a všetci boli ticho.

„No, mala by som ísť. Musím sa nahlásiť Trish lebo ma asi prizabije.“ Povedala som a nútene som sa usmiala.

„Ale uvidíme ťa tu, nie?“ spýtal sa Zayn.

„A kto myslíš že Harrymu zakryje tie jebaáky na ksichte?“ urúsila som a rýchlo som prebehla okolo Nialla na chodbu. Otočil sa za mnou a ja som počula ako za mnou kráča. Neotáčala som sa a rovno som vošla do Trishinej pracovne.

„No konečne! Myslela som že ani neprídeš! Kde si bola?“ zasypala ma lavínou otázok a podávala mi nejaký papier.

„Čo to je?“ spýtala som sa a študovala som ten papier. Bola to nejaká zmluva.

„To je pracovná zmluva. Chcem si ťa tu nechať a tej tetke v agentúre môžeš povedať že už nepotrebuješ žiadne brigády.“ Povedala a usmiala sa na mňa. Prekvapene som na ňu pozrela. Toto som fakt nečakala.

„Musím si to premyslieť.“ Povedala som a vypálila som z pracovne do šatne. Tam som zapla svetlá a trocha to tam upratala. Začala som vykladať všetky potrebné veci na to aby chalani vyzerali “neodolateľne.“ Niekot zaklopal na dvere.

„Môžem?“ spýtal sa Niall a nakukol dnu. Ostala som tam stáť ako socha a s kamennou tvárou som mu prikývla. Čo by tak mohol chcieť? Sám mi predsa dal dosť jasne najavo že ma nechce ani vidieť.

NIALL

Všetci dakam odbehli a ja som ostal sám v našej šatni.

„Kam zas zmizli? Mňa z nich porazí. Choď ich pohľadať Niall.“ Povedal Paul keď sa vrútil do šatne. S veľkou nechuťou som sa vybral a počul ich blabotať za rohom vo vesibule. Stáli okolo nejakej baby. Asi nejaká fanúšička.

„Hej chalani! Paul sa po vás zháňa! Kde trčíte?“ zakričal osm aby ma počuli. Obrátili sa na mňa s napätým výrazom. Môj pohľad padol na to dievča okolo ktorého stáli. Úplne som zamrzol a videl som že aj ona. Znova sa mi vybavoli všetko čo som zažil, no aj to ako som potom uvidel v stánku tie noviny. Pri tek spomienke sa mi zvraštilo čelo a ona sa skelsnuto obrátila na chalanov a rozbehla sa smerom ku mne. Čakal som že pôjde za mnou a niečo mi povie. Ja sám by som nevedel čo robiť. Už sa ku mne blížila, no keď ku mne prišla, žiadna reakcia. Nič. Prebehla okolo mňa. Obzrel som sa za ňou a ona vbehla do nejakej miestnosti. Po pár minútach vyšla von a v ruke mala nejaký papier. Išiel som za ňou, no ona mi doslova pred nosom zabuchla dvere. Asi si ma nevšimla. Potreboval som sa  sňou porozprávať. Nebolo odomňa fér ako som sa k nej zachoval. Ja som vtedy proste skratoval. Potreboval som si vyčistiť hlavu. Chvílu mi trvalo kým som sa uvedomil že stojím na prázdnej chodbe a čumím na dvere. Vnútri niečím štrkotala a trieskala. Zaklopal som a nakukol som dnu.

„Môžem?“ spýtal som sa a vošiel som dnu. S kamenným výrazom mi kývla hlavou a ďalej vykladala veci z nejakého kufríka. Ani jeden sme nevedeli čo povedať. Videl som na nej že schce niečo zo seba dostať no tak isto ako ja nevedela ako.

„Ako sa máš?“ spýtal som sa a došlo mi akú sprostosť som sa spýtal. Dačo šmarila na stôl a nasrane sa na mňa pozrela.

„Ako sa mám? “ vypleštila na mňa oči.

„Tri mesiace ma ignoruješ. Nezdvíhaš mi mobil, neodpovedáš na správy a ty sa ma po troch posrtaých mesiacoch spýtaš ako sa mám?“ kričala na mňa. Vyzerala, že keby mohla tak po mne hodí nožom.

„Ja viem, nol som pako. Je mi ľúto čo sa medzi nami stalo. Chcel som ti povedať že...“ no nedokončil som lebo do vnútra sa dovalili chalani. Nemal som šancu sa s ňou porozprávať až do konca vysielania. Vyšli sme zo štúdia a ja som ju videl ako otvára veľké plechové dvere. Vonku som ju zastavil a pozval ju na obed. Ona sa pozrela do mobilu a vzápetí sa otočila. Tál za ňou nejaký chlapík a usmieval sa na ňu.

„Prepáč. Ja už niečo mám.“ Povedala a utekala za tým jej. Takže ona si zatiaľ niekoho našla. Super. Ale mohol som to čakať. Pozeral som za nimi a snažil sa počuť o čom sa rozprávajú, no hovoril v slovenčine. Slovák! Ešte lepšie! Sklesnuto som išiel späť za chalanmi.