With you - 24.časť

taká inšia, snáď sa vám bude páčiť a komentujte! :))

„Čo ti muchy uleteli či čo?“ spýtal sa Liam a Zayn do mňa štuchol.

„Nie, nič ale Maja išla von s nejaým rambom.“ Povedal som a neviem prečo ale Louisa to strašne rozosmialo.

„Čo sa smeješ?“ spýtal som sa namrzene.

„Ak myslíš toho chlapíka čo ju tu čakal tak ti môžem povedať že im to dlho nevydrží. Ide mu iba o jedno. Však ju celý čas vyzliekal očami. Ver mi, dlho im to nevydrží.“ Povedal a usmieval sa do mobilu. Možno má pravdu. Ja len dúfam že jej nič nespraví.

MAJA

S Mišom sme išli na obed a až do večera sme boli vonku. Odprevadil ma až domov. Stáli sme pred mojou bytovkou a nenormálne sa smiali.

„Môžem ísť k tebe na wécko?“ spýtal sa ma so slzami v očiach.

„Jasné!“ povedala som pomedzi smiech. Nejako sme sa dotrepali k výťahu a k môjmu bytu. Ukázala som mu kúpeľňu a sadla si na gauč. Keď vyšiel, ja som sa išla upraviť. Od tých sĺz som mala úplne rozmazanú špirálu. Vyšla som z dverí, keď ma Mišo zdrapil za ruku.

„Čo šalieš?“ spýtala som sa zo srtachom. V ošiach mal zlosť. Ťahal ma do mojej spálne a tam ma surovo hodil na posteľ. Ja som sa okamžite postavila no on mi vlepil facku. Chytila som sa za líce a so slzami v očiach som naňho pozerala. Rozbehol sa ku mne a ešte raz mi vlepil. Stále som naňho kričala nech prestane no stále ma bil. Nestačila som sa mu brániť. V pamäti sa mi vynorili spomienky z Bratislavy. Aj vtedy to tak začalo. Bože nie! Prosím nech prestane! Skláňal sa nadomnou iba v trenkách. Tvár mal blízko pi mojom krku. Cítila som jeho teplý dych. Behali mi z neho zimomraivky po celom tele.

„Prosím! Nechaj ma!“vzlykala som a pozerala som sa mu do očí. Napľuľ mi do tváre a vrazil mi. Zacítila som obrovskú bolesť na tvári a pred očami sa mi zahmlilo. Nič som nevidela a nemohla som sa hýbať.

Zobudila som sa v prázdnej izbe. Hlava sa mi točila a všetko ma bolelo. Do očí ma pálilo slnko a až keď som ich otvorila, zistila som že som úplne nahá. Stočila som sa do klbka a po tvári mi stekali slzy. Cítila som sa ako najväčšia špina na svete. Prečo sa to muselo znova stať? Čo som spravila? Možno by tu bolo bezomňa lepšie. Nemalo zmysel ďalej dýchať. V byte bolo počuť iba môj dych prerívaným vzlykmi. V obývačke som začula nejaký pohyb. Obliekla som si župan a s vázou v ruke som potichučky otvorila dvere. V obývačke stála Hannah a pozerala na mňa so znechuteným výrazom.

„Vďaka bohu že si to len ty!“ povedala som a tuho som ju objala. No ona sa mi vytrhla a pred oči mi vycapila dnešné noviny.

„Môžes mi to vysvteliť?“ kričala na mňa.

„Povedz že to nie je pravda! Povedz že sa to nestalo!“ vrieskala na mňa no ja som ju vôbec nevnímala. Stále som civela na ten článok a no fotku na titulnej strane.

„No tak sa na mňa pozri!“ kričala a triasla so mnou. Do očí sa mi znova natisli slzy. Jemne som prikývla a ona ma odsotila.

„Hanbi sa!“ povedala a už jej nebolo. Zrútila som sa na podlahu a vybuchla som do plaču. To nie je možné! Už tu nič nedáva zmysel. Zazvonil mi telefón. Nemala som silu vstať a zdvihnúť ho. Pustil sa záznamník.

„Maja, ak nechceš aby sa Británia dozvedela o súdoch na Slovensku, tak počúvaj. Zajtra mi na účet prnesieš všetky tvoje peniaze. Poletíš späť na Slovensko a polícii povieš že si si to všetko veľmi vymyslela, aby tvojho brata pustili. Ak nie, nechci vedieť čo sa stane. “ povedal chladným hlasom a zložil. Nemohla som to dopustiť. No nemôžem mu dať svoje peniaze. A určite nepôjdem späť do tej diery. Mohlo ma to napadnúť že budú v jednej bande. Pozrela som sa do zrkadla a uvidela tam trosku. Trosku s podliatimy očami a modrinami na tvári. Musím ísť na políciu. Nemôže to takto ostať. No nem§žem tam ísť sama. Vedela som len o jednom človeku ktorý by bol ochotný ísť tam so mnou. S trasúcimi rukami som vytočila číslo a čakala.

„Haló?“ ozvalo sa a mne vyschlo v krku.