With you - 27.časť

no, tak snáď sa bude páčiť :)) ak by ste niečo chceli zmeniť tak mi to napíšte do komentov lebo neviem čo mi na toto poviete :) a pustite si k tomu toto - http://www.youtube.com/watch?v=wIJyYjaYcVo&feature=relmfu do takej nálady to dáva :D

NIALL

Pred tým než ju zobrali do ordinácie, stihol som ju objať a jemne som ju pobozkal na pery. Zatvárila sa prekvapene, no nestihla zareagovať, lebo sestrička ju už ťahala do ordinácie. Pozrela na mňa so strachom v očiach a sestrička zabuchla dvere. Sadol som si na stoličku v čakárni a stále som pozeral na dvere. Nič nebolo počuť a to ma ešte viac nervovalo. Po chvíli dorazili Liam s Dan a El s Louisom. Vyrozprával som im všetko čo sa stalo od momentu čo som odišiel z vily. Sadli si na lavičky v čakárni a ticho sme čakali. Po dvoch hodinách sa dvere na ordinácii rozrazili a von vyšla Maja a nejaký doktor. Potriasla mu rukou  a on jej podal škatuľku s liekmi. Usmiala sa naňho a hneď ako zavrel dvere sa mi hodila do náručia.

„Ďakujem.“ Povedala a so všetkými sa vystískala.

„Čo ti povedal?“ spýtal som sa.

„Ževraj nízky tlak alebo niečo také. Nič vážne ale vzhľadom k tomu čo sa mi stalo ma poslal aj na CT aby potvrdili že nemaám otras mozgu.“povedala a podala mi lieky.

„Čo je to?“ spýtal som sa a študoval som škatuľku.

„Na ukludnenie. Neboj sa.“ Povedala a lieky strčila do vrecka z mikiny.

„Ideme?“ spýtal sa Liam.

„Jasné.“povedala a naše prsty sa preplietli.

O TRI TÝŽDNE

MAJA

Celý svet ma neávidí. Nikdy som sa necítila viac sama. Chlapci nahrávajú album a majú strašne málo času. Hannah sa mi neozvala a ja som úplne sama. Média ma stále rozoberajú a každý kto ma vidí na ulici na mňa zíza. Chodia mi nenávistné listy ktoré sa snažím ignorovať, no s každou urážkou ma ako keby bodli do srdca. Ja už ďalej nevládzem. Posledné dni myslím iba na to ako to skončiť. Nemá zmysel takto žiť a utieakť znovu nechcem. Bolo by tu bezomňa lepšie. Nikto nechce vedieť môj názor alebo môj uhol pohladu. Nikoho to nezaujíma. Prečítali si čo potrebovali a nič viac cih nazaujímalo.

Pozerala som von oknom na upšaný Londýn a z očí mi tiekli slzy. Musík to skončiť. Otvorila som parapetu a vyklonila som sa z okna. Rozmýšľala som že sa prehupnem, no takto som to nechcela skončiť. Rýchlo som okno zatvorila a v kuchyni so si napustila pohár vody. Z kabelky som vytiahla škatuľku s liekmi. Sadla som si na gauč a jeden po druhom som lieky zapíjala. Mali ma utlmiť, no nestalo sa tak. Vôbec neúčinkovali. Cítila som sa frustrovane a lieky hlatala ako zmyslovzbavená. Keď som mala v sebe celú škatuľku, čakala som na smrť. Nič sa nedialo a ja som bola naozaj nazúrená. Chytila som prázdny pohár a hodila ho o stenu. Pred očami sa mi zahmlilo a ja so vedela že to čoskoro príde. Konečne! Konečne budem voľná! Budem mať pokoj a nebudem sa cítiť ako najväčšia špina na svete. Zazvonil mi mobil. Chcem ho zdivnúť? Roztrasenou rukou som zdvihla mobil.

„Maji?“ ozval sa Niallov hlas.

„Niall, ja...“ vzlykala som mu do telefónu.

„Si v poriadku? Čo sa deje?“

„Ja...milujem ťa.“ Povedala som a zložila som. Sedela som na gauči a plakala. Bola som stále slabšia. Niekto začal trieskať na dvere. Postavila som sa no pred očami sa mi zahmlmilo  a zatočila sa mi hlava. Stratila som rovnováhu a podlomili sa mi kolená. Počula som zvuk padajúcej vázy, ktorú som asi zhodila. Srdce mi splašene bilo a mne sa strácal cit v rukách a v nohách. Už som nič nevidela a počula som iba tlmene. Dvere sa rozrazili a niekto so mnou začal triasť. Cítila som akoby zo mňa vytriasalai dušu. Spravila som dobre? Už bolo aj tak neskoro si to rozmyslieť. Bolo príliš neskoro na to aby som si to rozmyslela. Spomenula som si na to množstvo ľudí, ktorí ma nenávidia a hneď som si bola istá svojím činom. Mysľou sa mi  prehrávalo mnoho myšlienok. Už som úplne stratila cit v celom tele. Tá osoba na mňa kričala a stále som mnou triasla. Na perách sa mi pohrával jemný úsmev a ja som posledný krát vydýchla.