With you - 19.časť

MAJA

Pozbierala som zvyšok svojich síl a napísala som správu ktorá to všetko ukončí. Podvádzal ma. Nemôžem mu to odpustiť. Verila som mu a on ma klamal. Nezáležalo mu na mne dostatočne na to aby v sebe nenašiel silu povedať Molly nie. Odoslala som mu správu a čakala či niečo odpíše. Po pár minútach sa mi snažil dovolať no ja som ho vždy zrušila. Nemohla som počuť jeho hlas. Potom by som ho chcela mať pri sebe ešte viac ako teraz. Nemhola som to dopustiť. Pípla mi smska.

Prosím! Nechaj si to vysvetlliť.Milujem ťa!

Nechcel asom mu odpisovať. Ešte viac by ma to rozhádzalo.  Vypla som si mobil a išla do vane. Už zo zvyku som pustila prúd horúcej vody a sadla si na dno. Iba som tak kukala do steny. Obzerala som sa po kúpeľni a niečo ma napadlo. Niečo čo budem možno ľutovať. Vyšla som z vane a zo skrinky som vybrala žiletku.

O DVA TÝŽDNE

Bola som ako bez ducha. Tá baba v agentúre mi našla prácu maskérky pre nejakú televíznu stanicu. S chalanmi som bola iba raz a to iba vtedy keď som im išla zaniesť papiere o výpovedi. Moc som sa nezdržala aj keď oni ma stále ukecávali. Nebolo by mi tam príjemne. Niall na mňa smutne pozeral. Ja som zakaždým odvrátila zrak a snažila sa odtiaľ vypadnúť. Nikto si našťastie nevšimol moje čerstvé jazvy. Celkom mi odľahlo. Akurát som sedela pri Temži a jedla svoj skromný obed. Sandwich a mrkvová šťava. Pozorovala som lode a vychutnávala si pekný slnečný deň. Niekto si ku mne prisadol na lavičku. Prečo sem? Však vedľa je nejaká voľná! Išla som sa postaviť že odídem, keď som si všimla že ten niekto je Niall.

„Maji, vypočuj ma!“ povedal a prosebne na mňa pozrel.

„Nie. Videla som a aj počula dosť.“ Povedala som a vstala som na odchod.

„Nie prosím neodchádzaj!“ povedal no ja som ho odingnorovala. Odkráčala som ďaleko od toho miesta. Fajn. Teraz sem nemôžem chodiť lebo ma tu nájde. Prehrabávala som sa v kabelke a hľadala som kľúče od bytu. Obsah tašky sa mi vysypal na zem. Bola tam aj nejaká vizitka. Rozmýšľala som do koho je. Hannah Russoová. Veď to je tá baba z hotela! Čo ma vtedy tíšila na sedačke. Povedala že jej môžem zavolať ale neviem či to stále platí. Napísala som jej správu na facebooku a čakala som na odpoveď. Medzičasom som začala maľovať nejaký obraz a počúvala som pri tom svoj playlist. Všetky pesničky od nich som preskakovala. To maľovanie ma totálne chytilo. Namalovala som dva obrazy. Oči ma štípali a v rukách som mala kŕče. Rozcvičovala som si zápestia a zadívala som sa na tie jazvy. Nechcem to robiť ale musím. Pozrela som sa na tie depresívne obrazy a mala chuť hodiť ich von oknom. Namiesto toho som však paletu hodila o stenu a zrútila sa na zem. Vybuchla somdo plaču. Tak strašne mi chýbal! Chcela som ho mať pri sebe. Najradšej by som mu skočila do náruče a bozkávala by som ho. Ale keď som si teraz vybavila jeho tvár, okamžite som videla aj tú bloncku. Nemohla som to vydržať. Proste ma podviedol, a to by sa nemalo odpúšťať. Či? Prekrista nie! Snáď nerozmýšľam o tom že by som mu naozaj odpustila? Muselo mi zošalieť. Pozrela som na hodinky a zastila že ešte nie je tak neskoro. Chabo som dúfala že by so mnou dievčatá išli von. Zavolala som El a ona okamžite súhlasila. Prído po mňa o hodinu. Fajn. Mám iba hodinu na to aby som nevyzerala ako najväčšia troska na svete. Dala som si rýchlu sprchu a umyla som si vlasy. Obliekla som si čierne nohavice, strieborný top a svoje obľúbené hnedé topánky. Dala som si aj šál a už len čakala kedy prídu. Dotrepali sa niečo po ôsmej. Utekala som im otvoriť. Boli s nimi aj Louis a Liam. Všetkých som cih vystískala a vyrazili sme do klubu.

„Inak Maji, možno tam stretneme Nialla.“ Povedala El. Mne sa skoro zastavilo srdce.

„Čo?!“povedala som a zastavila som sa.

„No hej, idú tam aj chalani ale neboj, nemusíš sa s ním vôbec ani baviť, možno si ťa nevšimne.“ Povedala El a povzbudzujúco sa na mňa usmiala.

„Tak fajn. “ povedala som. Nálada mi klesla v momente keď som ho uvidela pri bare. Chcela som sa k nemu rozbehnúť, no nemohla som. S kamennou tvárou som sa vybrala k baru. Rukami so si zakrývala uši lebo tam strašne nahlas vrešťala hudba. Posadila som sa k baru a objednala si pitie. Niall na mňa vyvalil oči a videla som na ňom že by mi niečo chcel povedať. Dačo mi zahučal do ucha. Mám pocit že to bolo niečo tipu že poď von, chcem s aporozprávať ale tá hudba bola taká hlasná že som nič nepočula.

„Nepočujem ťa a ani nechcem!“ kričala som mu do ucha a odprášila som na parket. Práve išla moja obľúbená pesnička. S babami sme tancovali a obdivovali Danielline pohyby. Tocha mi vytvárala komplexy a oproti nej som vyzerala ako kúsok roztrasenej želatíny, ale však je to tanečníčka prekrista pána! Tento večer nemohol byť lepší. Tancovali sme, pili sme a zabávali sme sa. Bola som rada že som videla chlapcov. Niall už za mnou neprišiel a videla som ho iba pár krát ako ide okolo s pohárom v ruke. Sadla som si k baru a vyzula si tie topánky. Vedľa mňa si prisadol nejaký chalan a dal sa  so mnou do reči.

ZAYN

„Idem si niečo dať!“zreval som Louisovi do ucha a odyšiel som k baru. Uvidel som Maju aky sa baví s nejakým chalanom. Totálne ju balil a vyzliekal ju očami. Najradšej by som mu vrazil. Pošepkal jej niečo do ucha a ona sa pousmiala. Potom mu dačo zahučala do ucha a on sa začal strašne smiať. Pritiahol si ju k sebe a znova jej niečo pošepkal. Úsmev sa jej z tváre rýchlo stratil. Mala pohoršený výraz a vyzerala že by mu najradšej vrazila. Na všeobecné prekvapenie aj tak spravila. Pozrela sa mu do očí a jednu mu strelila. Všetci pri bare sa pozerali ako berie topánky do rúk a odchádza von z klubu. Ten chlapík pokrútil hlavou a odyšiel niekam preč. Ja som sa za ňou rýchlo ponáhľal.

„To čo bolo s tým chlapom?“ povedal som keď som ju dobehol na ulici.

„Bol prasa. Ani nechci vedieť čo mi navrhoval. Proste som chela vypadnúť. Odkážeš to dievčatám?“

„Tak to v žiednom prípade. Idem s tebou. Nenechám ťa tu samú ísť cez pol Londýna. Ešte ťa dakto znásilní.“ Povedal som zakoktal sa. Ja som pako. Čo to rozprávam. Zdvihla na mňa obočie a otočila sa mi chrbtom.

„No, vieš čo som myslel.“ Povedal som a cítil som sa ako najväčší debil.

„To je v pohode.“povedala a usmiala sa na mňa. Chvílku sme tam iba tak stáli.

„Tak odprevadíš ma či nie?“ spýtala sa aby prerušila to trápne ticho. Išli sme pešo k nej domov. Cesta nám prebehla rýchlo, kedže sme sa stále rozprávali. Teda, poväčšine rozprávala iba ona ale mne to nevadilo. Určite tomu pridal aj fakt že mala niečo vypité ale v podstate mi to bolo jedno Páčilo sa mi počúvať jej hlas a ten je prízvuk.  Prišli sme k jej bytu.

„Ďakujem ti.“ Usmiala sa na mňa a spravila nieoč čo by som nečakal ani v tom najkrajšom sne.