Zobudila som
sa nehorázne skoro ráno no nemohla som už ďalej zaspať. Dala som si teda riadne
dlhú sprchu a vybalila obsah svojich dvoch kufrov. Na raňajky som nemala
chuť. Dala som si na seba biely volný sveter, modré roztrhané rifle
a biele zapínacie štekle. Vlasy som si nejako upravila a ani
s makeupom som sa nezdržovala. Chcela som ísť von anájsť si nejakú prácu.
Pre istotu so si zo sebou zobrala aj potrebné papiere. Vyšla som z hotela a zacítila som vlhký vzduch plný výparov.
Fakt krása. Prechádzala som nejakými ulicami no nemala som ani poňatia kde som.
Nemalo zmysel sa tu len tak potulovať. V stánku som si kúpila muffin
a pomarančovú šťavu. Sadla som si na lavičku k Temži a jedla
svje raňajky. Pozrela som na oblohu keď zrazu zahrmelo a začalo pršať. Do
prdele! Nemám dáždnik! Obzerala som sa dookola no nikde som nevidel ažiaden
úkryt. Rýchlo som teda bežala smeromk hotelu. Kabelkou som si zakrývala hlavu
a utekala. Nepozerala som kam idem a ako sa dalo čakať, po malej
chvíli som do dakoho vrazila. Obidvaja sme zleteli do kaluže a nemo na
seba kukali. Ja som ho samozrejme spoznala no on na mňa pozeral jak na debila.
Muselasom teda vyzerať! Zmoknutá, zablatená s roztečeným mejkapom...
Naozaj neodolateľná... Rýchlo som sa chcela postaviť no v členku som
zacítila pichľavú bolesť.
„Au, au! Do
prdele!“ vykríkla som po slovensky.
„Si
v poriadku? Rozumieš mi?“ spýtal sa a rozprával sa so mnou ako
s hluchou.
„Nie som
hluchá! Hej som v pohode.“ Povedala som namrzene a vyzula si obidve
topánky. Nepripadalo do úvahy aby som chodila v ihličkách a nohy som
mala aj tak mokré. Vydala som sa na cestu do hotela, ani som sa za ním
neobzrela keď som počula ako za mnou beží.
„Hej, veď
bosá krívaš. To mi naozaj chceš tvrdiť že si okej?“ povedal pochybovačne.
„Pomôžem ti!“ povedal a zobral ma na ruky.
„To naozaj
nie je potrebné. Nepotrbujem nikoho pomoc.“ Povedala som. Začínala som byť
riadne namrzená. Aj keď dalo by sa očakávať keď je človek premočený do nitky
s vytknutým kotníkom.
„Kam to
bude?“ spýtal sa a ja som vedela že tento boj nevyhrám. Aspoň nemusím ísť
bosá. Povedala som mu meno hotela a on vykročil nejakým smerom.
„Ja som
Niall. Aké je tvoje meno?“
„Maja.“
Zatváril sa zmätene.
„Odkiaľ si?“
„Zo Slovenska. To je v strede Európy.“ „Ahá, jasné. Slovensko. Pozri, ak
nehceš aby som vedel skadiaľ si tak stačí povedať. Nemusíš vymýšľať nejaké
neexistujúce krajiny.“ Povedal zo smiechom. Tresla som ho do ruky a skoro
ma pustil.
„Slovensko
existuje. Pozri sa na mape. Čo si mal zo zemepisu preboha?“
„Sorry.
A čo tu robíš? Dovolenka?“
„Dá sa
povedať.“ Zaklamala som. Od dovolenky toto malo ďaleko. Utiekla som sem pred...
ani neviem pred kým. Hlavne sama pred sebou.
„A ty?“ „ja
tu bývam s chalanmi z kapely“
„Páni! Ty si
v kapele?“ hrala som sa že ich nepoznám. Ja som ale o nich vedela
všetko. Boli to skupina One direction a on bol ten najzlatší z nich.
„Hej, voláme
sa One Direction. To vymyslel Harold.“ Povedal a začal sa smiať. Celú
cestu sme sa rozprávali. Divím sa mu že ma uniesol tak dlho.
„Tak!
A sme tu!“ povedal a položil ma na zem. Ešte stále pršalo ale neboli
sme až tak zmoknutý lebo chlapec mal našťastie dáždnik.
„Mám ťa
odprevadiť do izby?“ spýtal sa otázku čo som chcela aby sa spýtal.
„Nie,
netreba.“ Bože čo to trepem?! Som ja normálna? Nie! Určite nie. Asi uvidel
paniku v mojich očiach lebo s astiahol. Na rozlúčku ma objal
a pomaly odlráčal. Ja som sa otočila a nechápavo som krívala smerom
k hotelu. Horan to myslíš vážne?? 30 minút ma držíš v náručí
a potom ma iba obíjmeš?? Hm, chlapec zabil. Asi ho už nikdy neuvidím.
Vošla som do izby. Prezlikla som sa do suchého a vybrala blok
a ceruzky. Trocha detinské, viem, ale vždy som milovala kreslenie.
A som aj celkom dobrá. Aspoň myslím. Všetci doma mi to hovorili. Doma. Ja
už domov nemám. Utiekla som z tadiaľ lebo to tam bolo peklo. Bývala som so
starším bratom a ten mi stále bral peniaze. Vôbec sa o mňa nezaujímal
a kašlal na mňa. Pozrela som na mobil. Ani jeden prekliaty zmeškaný hovor.
To som si mohla myslieť. Pustila som si hudbu a ponorila sa do kreslenia.
NIALL
„Tak!
A sme tu!“ povedal som a položil ju. Ty to bola úlava! Bola to fakt
váha aj keď to tak nevyzeralo. Alebo ja som takyý slabý? Naozaj by som mal
chodiť do toho fitka častejšie. Chcel som byť s ňou. Bola krásna
a bolo mi s ňou príjemne aj keď ma zvalcovala k zemi
a skoro zabila. Niečo ma k nej ťahalo.
„Mám ťa
odprevadiť do izby?“ povedal som a čakal na jej odpoveď.
„Nie,
netreba.“ Rýchlo vyhúkla a v očiach som jej videl paniku. Ale aké
mala krásne oči. Objal som ju a rozlúčil sa s ňou. Na viac som sa
nezmohol. Otočil som sa a kráčal k McDonaldu. Horan to vážne? Rýchlo!
Otoč sa o choď za ňou. Otočil som sa no ona kráčala respektíve krívala
smerom k hotelu. Ja som le magor! Som ja normálny? Také krásne dievča
a viem len že sa volá Maja. Meno som síce také ešte nepočul ale veď budiš.
A je zo Slovinska. Ani to neviem kde je. Pozrem na googli. Ale prečo som
ja debilsi nevypýtal jej číslo?? Musím sa sem ešte vrátiť. Niekedy z tadial
musí výjsť. Zajtra sem prídem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára